NIE SME AKO ONI (?) - Fedor Vico o Novembri 1989 a Rusínoch pre MultiKulti.sk

Rusíni žijú na tomto území (na severovýchode Slovenska) od nepamäti a sú teda autochtónnymi obyvateľmi týchto končín. Patria pravdepodobne do tej množiny predkov, ktorých teraz niektorí pojašenci nazývajú starými Slovákmi. Keď som bol v roku 1997 na 4. Svetovom kongrese Rusínov v Budapešti, istý hosťujúci maďarský historik vo svojom príhovore spomenul, že keď svojho času prišli (či vtrhli na malých škaredých koníkoch?) do Karpatskej kotliny predchodcovia dnešných Maďarov, narazili tu na Ruthenov. Neviem, či narazili aj na odpor, ale starých Slovákov ten historik nespomínal... Dosť na tom, že rôzne národy na tomto území žili vedľa seba oddávna v dobrom i zlom a žijú tu i dodnes. Len nie všetky rovnako, lebo osud a i rôzne okolnosti sa zahrávajú nielen s jednotlivými ľuďmi, ale aj s celými národmi. A tak sa z času na čas stane, že jeden z národov, ktoré žili dlho vedľa seba v biede a porozumení, sa zrazu voči tomu druhému ocitne v nadradenom postavení. A ten mu je zrazu na príťaž...
Slováci sa chytili slamky a zrazu boli po rozpade Rakúsko-Uhorska štátotvorným národom. Ale Rusíni (ktorí o.i. spoluzakladali Maticu slovenskú) to ešte tiež stihli, dnes by sme povedali "vstúpiť do Európskej únie". A Podkarpatská Rus tam vydržala po 2.svetovú vojnu. Po nej sa stala súčasťou boľševickej sovietskej Ukrajiny, kde sa Rusíni postupne rozplývali až kým oficiálne nezanikli úplne a neexistujú tam ani dnes, aj keď Ukrajina vystupuje navonok ako demokratický štát. Naopak,Slovensko je po rôznych peripetiách samostatným štátom. Ale to by sme už boli za prelomovým rokom 1989. Najprv sa však musíme dostať aspoň pred rok 1968.
Rusíni, ktorí žili na území Slovenska, v povojnovom období, teda od nástupu komunistov k moci, administratívne neexistovali. Násilne bola likvidovaná gréckokatolícka cirkev a všetko rusínske, vrátane školstva, bolo na základe príkazu z Moskvy ukrajinizované. Ja som sa do takéhoto obdobia počas vojny narodil a postupne som túto národnostnú problematiku spoznával na vlastnej koži. Rodičia, pochádzajúci z rusínskeho etnika, boli učitelia a v takomto prostredí aj po vojne učili. Po ukrajinizácii školstva v neslávnych 50-tych rokoch náš otec prijal ponuku robiť vedúceho redaktora pre ukrajinské vydania pri Slovenskom pedagogickom vydavateľstve v Bratislave na Sasinkovej ulici. Kvôli tomu sme sa aj my (ja a môj starší brat) ocitli mimo prostredia, pre ktoré sa školské učebnice v Bratislave vydávali.
Cez letné prázdniny sme v rodnej dedine nášho otca komunikovali len po rusínsky, ale počas školského roka, sme už nemali možnosť pociťovať rozpor medzi používaním materinského jazyka a úradne nadiktovaným vyučovacím jazykom, ktorým bola ukrajinčina. My sme totiž školské roky trávili v inojazyčnom prostredí či už v Prahe, Zvolene, Bratislave alebo Prešove. Bolo to však obdobie, kedy som si tieto anomálie národnostného charakteru nedával do nejakých politických súvislostí.
Až po maturite na Strednej umeleckej priemyselnej škole v Bratislave a po príchode do Prešova som sa s týmto problémom začal stretávať takpovediac zoči-voči. Napríklad, keď som zhodou okolností nastúpil do vtedajšieho Ukrajinského národného (!) divadla (dnes Divadlo Alexandra Duchnoviča). Nie ako výtvarník, ale rovno ako sólista činohry. Úvodom do každej novej inscenácie bol rozbor a čítačka. Tá však pozostávala najmä z toho, že sme si museli osvojovať jazyk a vyznačovať si do scenára dĺžne v ukrajinskom texte. Teda herci, ktorí pochádzali z domáceho, rusínskeho prostredia. Ale boli aj iní (s menami ako Hajný, Chocholouš, Procházka a pod.), ktorí ukrajinčinu ovládali a až omnoho neskôr som sa dozvedel, že to boli volinskí Česi, ktorým Beneš (pred odstúpením územia Podkarpatskej Rusi Sovietskemu zväzu) umožnil návrat do svojej pôvodnej vlasti výmenou za naivných Rusínov, ktorí uverili propagande a odchádzali na Ukrajinu s nádejou na krajšiu a svetlejšiu budúcnosť. Dnes vieme, aká bola.
Potom som sa od tohoto druhu problémov vzdialil do Českých Budějovíc, kde som si odkrútil dva roky základnej vojenskej služby. A vrátil som sa do Prešova na jeseň roku 1967 a nastúpil som ako výtvarný redaktor do ukrajinského mesačníka s názvom Družno vpered (Spoločne vpred). Vydavateľom bol Kultúrny zväz ukrajinských pracujúcich (dnes by mohol vzniknúť v Prahe, lebo tam teraz robí najviac Ukrajincov). Bol to vlastne taký malý Ústredný výbor jednej umelo prerobenej národnosti, lebo prakticky od prvého tajomníka až po šoféra boli všetci Rusíni. To už som si tú schizofréniu uvedomoval, súčasne som kreslil slovenských zbojníkov v Roháči a ešte k tomu sa priblížila jar roku 1968 s Alexandrom Dubčekom.
Nastalo všeobecné politicko-spoločenské uvoľnenie, ktoré pozitívne pocítili aj Rusíni. Ale neprejavili sa spontánne, ako by si snáď niekto myslel. Boli tu totiž aj scenáre, ktoré sa nakoniec v auguste 1968 aj naplnili vstupom spojeneckých vojsk Varšavskej zmluvy. Preto tí, čo z nadobudnutej ukrajinskej identity slušne profitovali, po nejakých zmenách ani veľmi netúžili. A časť bola na všetko ukrajinské už tak orientovaná, že im na srdci ležal skôr osud sovietskej Ukrajiny, než osud vlastného národa. Podľa toho aj vyzerali vzťahy v čase tvrdej normalizácie po potlačení tzv. obrodného procesu v Československu. Pocítil som to aj ja osobne. No k tomu, aby som bol prepustený zo zamestnania, som dal dôvod sám. K prvému výročiu vstupu vojsk na naše územie som pripravil obálku časopisu a môj zámer vyšiel najavo tesne pred tlačou.
Mal som zakázanú publikačnú činnosť a ako sa neskôr ukázalo, trvalo to 17 rokov. Do udalostí v roku 1989 už spojenecké tanky nezasiahli a keďže to komunistickí ideológovia dopredu tušili, myslím, že sami boli iniciátormi hesiel proti násiliu, vrátane vzniku VPN a všelijakých tých nežností (NIE SME AKO ONI). Snáď z obavy, aby sa im nebodaj neprihodilo to, čo Ceaucescovi v Rumunsku. V takejto atmosfére sa začal naplno prebúdzať i rusínsky živel. Jeho aktivizácii sa už nedalo mocensky zabrániť a tak bola v krátkom čase založená Rusínská obroda. Kultúrny zväz ukrajinských pracujúcich však nezanikol a dokonca jeho tvrdé jadro bolo aj proti vzniku jednej organizácie s názvom Zväz Rusínov a Ukrajincov. Neskôr ju premenovali na Zväz Rusínov-Ukrajincov, teda cez pomlčku, ktorá rezonovala aj pri vyjasňovaní vzťahou medzi Čechmi a Slovákmi.
Je príznačné, že členovia tejto organizácie nechcú v nijakom prípade vystupovať ako čistá ukrajinská organizácia. Sú si vedomí, že pri súčasnom rozložení síl, potvrdenom pri posledných sčítaniach ľudu na Slovensku, by jej existencia stratila opodstatnenie. Preto počujeme z ich strany neustále volanie po akomsi zjednotení, ktoré by im umožnilo naďalej na Rusínoch parazitovať. Vymaniť sa z toho objatia stojí veľa námahy, ale je to jediná cesta, ako naplniť naše predstavy o náprave starých krívd a o ďalšom všeobecnom napredovaní Rusínov. Lebo súčasná situácia na Slovensku, napriek striedaniu rôznofarebných politických garnitúr, nám v zásade nebráni uskutočňovať naše zámery, čoho dôkazom je napríklad kodifikácia rusínskeho jazyka v roku 1995, vznik rusínskeho rozhlasového a televízneho vysielania, Múzea rusínskej kultúry, Inštitútu rusínskeho jazyka a kultúry na Prešovskej univerzite a pod. Zdá sa teda, že okolnosti, vyplývajúce zo spoločenskej situácie tak na Slovensku, ako aj v celoeurópskom priestore sú našim zámerom naklonené. Ide len o to, aby Rusíni v sebe našli dosť síl na to, aby ich vedeli využiť.

Fedor Vico je výtvarník a karikaturista.

(článok bol prevzatý zo stránok Multikulti.sk)

 

Pozri súvisiace články: 
Zdieľať na Facebooku

Dneska je četver

21. februar 2019


Юліаньскый календарь:

8. фебруáр 2019

Mapa registrovaných používateľov Holosy.sk

Písanie dokumentov po rusínsky pomocou OpenOffice

Písanie rusínskou cyrilikou v systéme Windows 7

Ako modifikovať Firefox, aby kontroloval rusínsky pravopis

Posl´idn´i komentar´i

Banner pre vaše stránky

Budeme radi ak Holosy spropagujete aj na vašich stránkach pomocou reklamého bannera.

Komunitný portál karpatských Rusínov

V prípade záujmu o výmenu bannerov, nás kontaktujte.