Podobné osudy volynských Čechov a rusínských reoptantov zo severovýchodného Slovenska na Ukrajine

Zmena štátnej príslušnosti na základe slobodného rozhodnutia človeka je označovaná ako opcia. Optanti sú potom ľudia, ktorí sa k tomuto kroku rozhodnú. Zložitá sociálna situácia, predstava o lepšom pracovnom uplatnení a vyššej životnej úrovni sú najčastejšími príčinami presídlenia. Často sa však ilúzia o krajšom živote v cudzine rozplynie a optanti sa vracajú späť do svojich domovov. Reoptanti sú potom ľudia, ktorí sa presídlili spätne a bola im navrátená aj štátna príslušnosť. Časť českých občanov, dnes označovaných ako Volynskí Česi a Rusínov zo severovýchodného Slovenska spája podobný osud. S odstupom približne sto rokov si vysnívali podobný sen - lepší život vo volynskej oblasti na území súčasnej Ukrajiny. Pre väčšinu z nich sa však sen rýchlo rozplynul a zo všetkých síl sa usilovali o návrat domov.
Prví prisťahovalci z Čiech začali vo Volynskej gubernii hospodáriť v roku 1868, kedy bol zakúpený veľkostatok Hlinsk v rovenskom újezde o rozlohe 1797 hektárov. Na rozparcelovanom veľkostatku hospodárilo celkom 126 rodín prisťahovalcov. V oblasti bolo v tomto období lacno na predaj veľké množstvo pôdy, lesov. Ceny pôdy bola o niekoľko krát nižšia ako v Čechách. Cárska vláda ale aj samotný cár prisťahovalectvo z Európy podporovali. Z Čiech vyháňala bezzemkov bieda, drobných hospodárov relatívny nedostatok pôdy, remeselníkov predstava lepšieho uplatnenia, stredne majetnú vrstvu snaha po lepšej existencii a všetkých vyháňal germanizačný tlak, hlavne v ekonomickej oblasti. Postupne sa z Čiech na Ukrajinu presídlilo okolo 40 000 Čechov, ktorí žili v 638 obciach. Českému obyvateľstvu sa v oblasti celkom hospodársky darilo. Do oblasti priniesli nové poľnohospodárske postupy a plodiny. Budovali poľnohospodárske podniky, strojné manufaktúry a ďalšie prevádzky ako sú pivovary, tehelne, cementáreň. V roku 1914 však začali roky neistoty. V priebehu nasledujúcich 6 rokov zažili 10 zmien štátnych útvarov a vlád. Po vzniku Československa v roku 1918 sa objavovali prvé nesmelé pokusy o presťahovanie naspäť do práve vzniknutého Československa. Československá vláda však bola toho názoru, že reemigrácia nie je možná. Reemigrácia sa volynským Čechom podarila až v roku 1947. Na základe dohody o opcii medzi Československom a ZSSR z júla 1946 mali právo osoby slovenskej a českej národnosti na území Zakarpatskej Ukrajiny optovať pre československé štátne občianstvo a osoby ruskej a ukrajinskej národnosti, ktoré žijú na území Československa, mali právo optovať pre štátne občianstvo ZSSR do 31. marca 1946. Do 12 mesiacov po obdržaní súhlasu príslušnej vlády sa mali so svojím hnuteľným majetkom presídliť. Od začiatku januára sa behom 109 dní presunolo naspäť do Čiech 33 070 volynských Čechov. Predstavou vlády bolo na ich miesto usídliť rusínske obyvateľstvo z chudobnej oblasti severovýchodného Slovenska. Kde končí príbeh volynských Čechov na Ukrajine začína príbehov rusínskych reoptantov.
Nábor na presídlenie do ZSSR sprevádzala na východe Slovenska masová agitácia a propaganda, šírená formou letákov na zhromaždeniach občanov a návštevami agitátorov, ktorí informovali o výhodách presídlenia. Najväčší záujem o opciu bol v okresoch, kde žilo rusínske obyvateľstvo - Bardejov, Svidník, Sabinov, Medzilaborce a Stará Ľubovňa. Do ZSSR sa nakoniec dobrovoľne odsťahovalo 12 401 osôb. Motivácia bola podobná ako kedysi u volynských Čechov - zlepšenie životnej situácie, lepšie uplatnenie a úrodná pôda na Ukrajine. K tomu treba prirátať zničené domy a hospodárstvo po vojne. Pre časť presídlencov bol dôvodom aj obdiv k ZSSR po víťazstve nad fašizmom.
Vytriezvenie zo sna ich však čakalo už po prekročení hraníc zo ZSSR. Cesta na Ukrajinu v nákladných vagónoch trvala aj tri týždne, bez dostatočného tepla, stravy a lekárskej starostlivosti. Po prechode štátnych hraníc odobrali presídlencom colné orgány hydinu a zemiaky. Počas cesty presídlencov volynskí Česi a železničiari upozorňovali na vojnou zničené hospodárstvo, krvavé konflikty medzi banderovcami a sovietskymi orgánmi, bezprávie zo strany miestnych funkcionárov, neúrodu a hlad.
Presídlenci z Československa mali dostať po volynských Čechoch dom, pôdu, prípadne les. Domy po Čechoch boli na miestne pomery kvalitné, murované, pokryté plechom. Neušlo sa však všetkým presídlencom zo Slovenska. Prisťahovalci z Torysiek, Hodermarku, Šambrona aj Jakubian prišli na Ukrajinumedzi prvými a preto domy a majetky po volynských Čechoch dostali. V iných ukrajinských dedinách presídlenci zo Slovenska našli už domy obsadené.Vyhnanci z Poľska, miestni vojnoví bezdomovci a ľudia, ktorých vojnapripravila o strechu nad hlavou, spontánne osídľovali opustené domy. Procesbolestného deložovania týchto chudákov neraz končil tak, že naši prisťahovalcisi obydlia s týmito ľuďmi podelili. V iných prípadoch muselaz asahovať milícia.
Väčšina presídlencov bola nespokojná a túžili sa vrátiť do svojej vlasti. Korešpondencia s rodinou na Slovensku prechádzalac enzúrou, preto negatívne informácie v nich boli zašifrované tak, aby ich pochopili len adresáti. Vedomie etnickej príslušnosti bolo a aj zostalo u presídlencov z východného Slovenska rusínske, avšak pri vydaní úradných dokumentov im automaticky písali ukrajinskú národnosť. Rusínov od Ukrajincov bolo možné rozlíšiť podľa pozdravu. Ukrajinci medzi sebou preferovali civilné pozdravy, kým Rusíni Slava Isusu Christu.
Už koncom 40. rokov 20. storočia sa niektorí presídlenci pokúšali nelegálne vrátiť do vlasti. Pokusy končili zväčša neúspechom a aktéri i organizátori boli odsúdení na nútené práce. V 50. rokoch mladí ľudia, ktorí sa na základe pozvania od príbuzných vrátili do vlasti, vstupovali do manželstiev s obyvateľmi Slovenska, aby sa nemuseli vrátiť. Už v roku 1954 sa podaril niekoľkým optantom návrat na pozvanie. V 60. rokoch za vlády Chruščova došlo k masovému organizovanému návratu. Podmienkou bolo pozvanie od blízkych príbuzných na trvalý pobyt. Vrátilo sa takmer 70 % presídlencov. Najväčšia vlna navrátilcov z Ukrajiny prišla do vlasti v rokoch 1964-  1968. V tom čase si bez problémov našli bývanie a zamestnanie, umiestnili deti do školy. Problémom však bolo navrátenie bývalého majetku, občianstva, priznanie odpracovaných rokov v ZSSR, kvalifikácie či prezenčnej vojenskej služby, vyžiadanie dokladov a pod. Posledná vlna reoptácie sa uskutočnila v prvej polovici 90. rokov 20. storočia, keď sa po havárii černobyľskej atómovej elektrárne (1986) vrátilo do Československa zo ZSSR 1806 osôb.

 

(voľne podľa HOFMAN Jiří / Češi na Volyni a Zuzana Beňušková / Reoptanti zo severovýchodného Slovenska)

Zdieľať na Facebooku

Dneska je vіvtorok

21. maj 2019


Юліаньскый календарь:

8.май 2019

Mapa regіstrovanŷch chosnovatel´iv Holosy.sk

Pisan´a dokumentiv po rusin´sky z OpenOffice

Pysan’a rusyn’skov kirilic’ov v sistemi Windows 7

Jak modifikovaty Firefox, žeby kontrol´oval rusin´skyj pravopis

Posl´idn´i komentar´i

Banner pro vašŷ storіnkŷ

Budeme radŷ jak Holosŷ spropagujete na vašŷch storіnkach čerez reklamnŷj banner.

<br />
Komunіtnŷj portal karpat´skŷch Rusуnіv

Jak bŷ s´te chot´ilу vŷčer´atу banerŷ,kontaktujte nas.